Nezvyknem takto, ale prečo raz nie... zvyk ako železnú košeľu treba roztrhať a zahodiť.

Pohľad na sekáčik postačil k tomu, aby sa mi vyjasnilo v hlave. Správne, človek si má veci riešiť sám. Konečne aj okolie bolo usporiadané nerušene. To sú vzácne chvíle, ak plávate v neurčitom pocite a veci sa usporiadajú do vnuknutej myšlienky. Sekáčik sa leskne, prihovára sa, to aby mi bolo ľahšie. Exťák chrápe pripravený na gauči, tiež, aby mi bolo ľahšie. Ešte sa trochu rozbieham na mieste, ako to robia športovci a už sa rozbieham aj z miesta. Rúčka mi padla do ruky ako uliata, vyskúšala som si švihy naprázdno a len tak, mimochodom, jeden švih priamo na jeho chrápajúci ksicht. Vystrekla červená, rozmliaždené časti vyliezali spod kože, natŕčali a chceli von. Ovalila som ho ešte raz, lebo smiešne kýval rukami a kričalo z neho, že ešte jednu potrebuje. Ďalšie časti sa drali na povrch cez zakrvavenú už ani nie tvár. Nakoniec vyliezli aj oči. Tak, teraz čumíš, idiot jeden. Máš to za sebou, to som ti to uľahčila. Keď sa už nehýbal, nastala príležitosť pokojne, bez strachu, či vstane a zaútočí a vlezie pod kožu, sekať do hnusného tela hlava-nehlava, sekať až hmota stratila pôvodnú formu, a ťať a sekať a ťať. Hnus. Potom som sa rozplakala, asi to mám okukané z filmov, iný dôvod k plaču nebol. Rozotrela som filmové predstavenie po tvári a dala som sa do výzdoby bytu. Steny som natrela tou jeho odpornou tekutinou, aj koberce som jemne doaranžovala. Telo, vlastne rozdrúzganú hmotu, som zabalila do veľkého čierneho igelitového vreca na odpadky a vyniesla som to pred bytovku do koša. Ale predtým som stihla vyrezať jedno oko, rozrezať ho na jemné plátky a zaliať do dentakrylu. Treba mať rodinnú pamiatku prvej a možno poslednej mojej odvahy.

         O pár dní sa vonku čosi hovorilo, že niekto niekoho zabil, či vraj som to už počula. Ja, že nie, že je to zvláštne, v takom pokojnom meste. Vraj hľadajú vraha, ale ten asi nebude miestny. Ani mŕtvolu nemajú identifikovanú. Ten určite nebude miestny, hovorím, veď sme malé mestečko. Ak by to bol miestny, už by sme o tom predsa niečo vedeli. O ešte o pár dní prišli zo sociálky spýtať sa ma, či neviem, kde je môj exťák. Ja im, že nie a ani ma to nezaujíma a že som asi mala dôvod sa rozviesť, tak nech mi dajú pokoj. Oni si ale všimli, že mám fľakato červene ofŕkanú stenu a boli zvedaví aj na koberec a tak na druhý deň prišli aj policajti. Že, či ich pustím do bytu a ja, prečo nie, len poďte a tak vošli. Zobrali vzorky všetkého červeného, aj čierneho, aj odtieňov medzi tým, lebo vraj ak krv starne... a odišli. Neskôr ma cestou jeden z nich zastavil a pýtal sa, prečo olievam steny aj koberec alkoholom. Každý si občas trochu uhne, vysvetľujem mu. Aj na obhliadku mŕtvoly ma zavolali, či nejde náhodou o strateného exťáka. Spýtala som sa, podľa čoho by som ho mala poznať. Vraj som si mohla zapamätať nejakú časť jeho tela, zuby napríklad a boli by sa informovali aj u zubára, ale on tam nechodil, sám si ťahal zuby, tak či náhodou nejaké znamienko na jeho nie celkom zdemolovanej nohe mi niečo nenapovie. Pozerám na policajta, či je normálny. Snáď si nemyslí, že ma zaujímajú nejaké značky toho idiota.