Dnes mám toho stihnúť.

- Ahoj, ňufak.

- Ahoj.

- Dnes je deň, že by mŕtveho nezobudil.

- Dnes smutnim.

- Smutni, ja tiež smutnim.

Tak mi povedali, že výborné sú tie mokré bahná, neďaleko Blavy. Čo budem špekulovať, akože im verím, nie? Najhoršie bolo dotrepať ho do autobusu.

Do kelu, padá mi jedna procedúra. Tu človek nemá na nič čas, všetci len hŕrrrrrrrrrrrrr. Nevie niekto, prečo padá? Bože, som ja ale blb, taká blbina.

- Babka mi umrela.

- Aj by som povedala úprimnú sústrasť, ale možno ťa ani nebola hodna.

- To vysvetľuj tri a pol ročnému decku.

- Však vidíš, že sa snažím.

- Smutnim.

- Smutni, to je náhodou celkom pekné obdobie, len to netreba preháňať.

Auto nemám, on ani stáť, ani ležať. To bol pochod! S kymácajúcou sa bábkou až do autobusu. Porovnávala som, koľko zemiakov som pri rovnakej energii mohla okopať, zakiaľ som zbierala zo zeme sprostého ožrana. Vodič zazeral, akoby ma chcel rovno vyhodiť, ale taký pohľad som hodila, že sa neodvážil. Hnátiak sa roztiahol do stoličky, či len napoly do stoličky, nohy sa mu šmýkali aj so zadkom k zemi. Panebože. Ako ho zo zeme dvihnem do stoličky. Panebože! On sa pošťal. Však nevadí, kým sa do toho nezamieša nejaký fifleňák. Telo sa huspenovite lialo dole,  ani kostru nemalo. Ale ja idem do bahna. Toto mi nikto neprekazí. Kvalita, už tam zatopilo zo desať  ľudí. Nemal by byť žiaden problém. Však len šesť zastávok na druhý koniec republiky. Horko-ťažko som ho zodvihla a zašprajcovala medzi sedadlo, aby sa nemohol zošmyknúť.

- Krávo! – doprovodné zvyky, ktorým už moje uši chceli otupieť, len okolosediaci ich naopak začali ostriť. Daj bože, nech je ticho, nech zaspí. Zoští sa a ešte na seba bude upozorňovať! Som ja ale náročná žena, my ženy sme vôbec náročné. Čo by sme my nechceli!  

- Azda eva? Adios eva?

- ee

Nič, o Eve sa dnes veľa nedozviem.

- Krávo nebeská!

Panebože, zavri si hubu!

- Vieš čo si? Debil! Debil si! Takého debila ešte nevideli ani.

Červená ako paprika sedím na sedadle za ním.

Neviem, čo ľudia, búši mi v hlave, ja nikoho nechcem vidieť, že čo a ako reaguje. Ticho!

- Všetci vedia, len ty nič nevieš.

Pravdu hovorí, snáď to dnes zvládnem.

Kravo nebeská sa ozýva celú cestu. Vodič sa otáča, že nás vyšmarí, ja hádžem pohľady, že nás nevyšmarí. Som ochotná vraždiť. Veď aj idem vraždiť. Bahno, vraveli, že je kvalitné.

Koneeeeeeeeeeeeečne von. Debil zaspal. Budím ho, nechce vstať. Rozvalený v autobuse.

- Krávo, nechaj ma.

- Vstávaj, treba vystupovať.

- Kam?

- Vstávaj!

- Čuš!

Vodič si všimol mokré nohavice. Pozrel na mňa, podobne ako som ja pozerala na neho celú cestu. Ja som mu pohľad vrátila. Vie, že budem vraždiť, nič nehovorí.

Sprievodkyňa sa so mnou pustila do hádky. Nerozumie pohľadu, že s ide vraždiť.

- Načo pôjdete hľadať hodinky, veď ich tu aj tak nemôžete nájsť.

To je hlupaňa. Predsa nebudem vraždiť pred ňou. Musím sa tam s ním vrátiť sama.

- To nie je vaša starosť. My ich ideme pohľadať.

- A načo s ním, veď choďte sama.

- Načo by som tam sama chodila?

- Veď nevie stáť na nohách.

- Veď preto idem s ním.

- Choďte sama, veď sa mu niečo môže stať.

Bože, tá je nechápavá. Môže sa mu niečo nestať, nie stať! Ale dúfam že sa mu nie nestane!

Bože, ako ten opilec vie, kam presne stúpiť, že sa nepotopí. To je neskutočné. Nepostrčím ho, nie som vrah.