|
Dnes bolo pekne, tak som odskočila z roboty do obchodov. A čuduj sa
svete, čo tam nemali: medúzu trúbkovitú, zaručený prostriedok na
upokojenie zdvihnutej hladiny promile v rodine. Posledne, čo ma
nechali identifikovať to pohodené telo, prišli jeho guruovia,
oživili ho, dobili baterky a zase ho nechali u mňa trčať. Okamžite
som to kúpila, hoci som nemala ani peniaze, ani kreditku. Čo ak
potom nebudú mať? Utekala som s tým z obchodu preč do práce, oni za
mnou. Chytili ma až v kancelárii, kde sa nado mnou zľutovali
kolegovia poskytnutím vlastných peňaženiek. Veď dobrý skutok nechodí
po horách, ale po ľuďoch. Spoločne sme lúštili návod, takže keď som
dorazila do nášho pajzlu preplneného váľajúcimi sa fľaškami pod
váľandou, za stolom, pod vaňou, v skriniach, mala som naštudované,
čo a ako. Nemohla som mu to namiešať do jeho obľúbeného nápoja,
nakoľko by to bolo odo mňa podozrivé, ponúkať mu ho. A čakať, že si
naleje práve z tej fľaše, kde mu to prichystám, to nemôžem riskovať.
Však som sa už niečo nariskovala v tomto smere. Ako on vždy
vyčuchal, ktorej sa nemá dotknúť? Vtedy to bol jed na krysy. Tak som
obsah primiešala do kyslých rybičiek, tým nepohrdne. Kolembal sa na
vychudnutých tyčkách, hlava sa mu mierne kývala na strany opisujúc
pri tom oblúčiky, ako keď sa pohojdáva bábka na špagátikoch. On
v priestore DOSLOVA (jeho výraz, doslova som kurva, doslova som
prejebala, doslova všetko) plával, úsmev doblba a asi takýmto
spôsobom dával najavo, ako dobre mu je a že mu chutí. Zbaštil
nastražené, nebolo kedy. Lups ho tam! Odplával, vznášajúc sa cez
chodbu k posteli, zvalil sa na ňu, lapil kŕčovite hlavu do dlaní
a začal vykrikovať otrepané slogany: kurva, prejebala a tak a dokola
a furt doslova. Ja som ťažkým krokom ani čoby kráčajúc na večnosť,
zaľahla do postele v druhej izbe a počítala do... čo ja viem do
koľko... do rána. Celý týždeň som počítala do rána. Sekáčik bol
o niečo rýchlejší, lenže to už nebolo originálne, okukané veci nemám
rada. Nemusí byť vo veciach gracióznosť, vkus, ale na originalitu si
dosť potrpím, hoci by okolo mňa mali visieť neestetické chuchvalce.
Každý máme svoje „radôstky“.
A potom to začalo. Liezlo to z neho, tenunké mäkké pijavice, hnedé
rúrkovité mikrohovienka. Vytvorili sa mu diery po celom tele, na
nohách najviac, na tvári najmenej. Vyliezače viseli, pripomínali
šnúrky plávajúcich gubiek v akváriách, čo ťahali všade zo zadného
otvoru so sebou. Nebol to pohľad „dva krát“, ale kedy naňho
naposledy bol voľajaký pohľad. Nič až tak moc z normy. Jemu sa to
nepozdávalo a ráno sa rozhodol, že chce k lekárovi. Nech si tam ide,
to bude lekár pozerať, čo za vymoženosť si dnes človek nekúpi! Aj sa
k nemu rozhýbal, lenže dvacka sa dá rozumnejšie preinvestovať
a o dve hodiny sa dotackal, pričom mu oné niťovky viseli z tváre.
Brrr, toto sa mi tu bude špatľať, kým to nezaberie. Fuaaaafuj.
Jaáááj. Padalo to z neho po chodbe, aj na koberec v obývačke. Teda
vám poviem, v živote som sa toľko nenavysávala. Aj tak bolo treba
byt zbaviť prachu. Odkedy je u nás problém, nič ma nebaví, poriadok
je to posledné, čo sa dá robiť, prvá je posteľ a plakanie do
vankúša. Ale zaberalo. Očividne chudol a to som myslela, že už nie
je z čoho. Kostlivec z koncentráku s vyziabnutým pohľadom, tvár
vyformovaná do tvaru lebky, všetko z neho padalo, gate, aj hovienka.
Naraz prestal piť, ani neviem ako. Oni to snáď vynašli! On sám od
seba a od tých niťoviek prestal piť! O mesiac už začal rozprávať
súvislé, zmysel majúce, vety. O pol roka začal dávať do poriadku
rozbitý byt, o rok už pracoval ...
Susedo, to čo sa mu stalo? Čo mu to visí z tváre? Tak toto si
všimne! |
